Mgr.Vladimír Strýček

Toto nepríjemné konanie, speňažovanie majetku dlžníka a rozdelenie tržby z tohto predaja medzi veriteľov je procesom, vynúteným proti dlžníkovi súdnou mocou. Vynútenie teda organizuje a riadi súd. Dlžníka-úpadcu tým uvrhuje do biedy a nemajetnosti a vyraďuje ho z aktívnej účasti na ekonomike, lebo firma definitívne zanikne.

Slovom bankrot hovorovo označujeme úpadok, krach. Nelichotivo vnímané ukončenie obchodnej spoločnosti, podniku, či firmy, kedy vzniknú finančné straty investorov a veriteľov, keďže podnikateľ svojou činnosťou a vplyvom okolitých dejov a ekonomických zákonov voľného trhu nie je schopný produkcie, ktorou môže vyrovnať dlžoby dodávateľom – veriteľom, investorom. Veritelia, ktorí majú pohľadávky proti dlžníkovi–úpadcovi, chcú zase silou-mocou získať späť svoje peniaze, ktoré im dlžník dlhuje, a to speňažením dlžníkovho majetku v určitom právnom rámci.

Naplnenie podnikateľského rizika veriteľov, investorov a dodávateľov, ktorí stratia konkrétne peniaze, u nich vyvoláva prirodzený pocit hnevu a často až nevraživosti voči úpadcovi, lebo im spôsobuje finančnú stratu. Podnikateľské riziko sa teda naplní obom stranám vzťahu dlžník-veriteľ. „Bankrot“ pochádza z talianského slova „banco roto“, čo sa dá preložiť ako rozbitý stôl či lavica a výstižne vyjadruje vzťahy spôsobené úpadkom.

Rozhnevaní veritelia totiž nešťastníkovi, ktorý spôsobil nezaplatenie ich dlhov a úpadok firmy, rozbili stôl. Rozbitím stola a nábytku sa prejavuje agresivita a hnev. Na to, aby dlžníkov nezlynčovali, spoločnosť vytvorila zákony, ktoré ho chránia, upravujú a civilizujú túto nepríjemnú situáciu, aby sa čo najskôr vyriešila a aby sa tak ukončili obojstranné ekonomické traumy, ale aj normalizovali medziľudské vzťahy, ktoré sa zvyčajne veľmi narušia. Z histórie máme aj umelcami zobrazovanú predstavu o sedliakovi, ktorý nesplnil záväzky a nesplatil veriteľovi pôžičky, exekútori mu zobrali majetok a predali ho na dražbe pod cenu.

O osud sedliaka a jeho rodiny sa už nikto nezaujímal. Po odvedení kravy-živiteľky z maštale sa sedliak zvyčajne obesil, lebo nemal ako zabezpečiť obživu svojej rodiny a všade na neho útočili roje nepriateľov, veriteľov, čo od neho pýtali peniaze. Strata výrobných prostriedkov ho vyradila nielen z procesu možnosti zapojiť sa znovu do výroby-produkcie, ale ho často vyradila aj zo spoločnosti. Súčasné vari najhlbšie zúfalstvo prepuklo podobne v USA aj v Austrálii, kde dvaja otcovia rodín vyvraždili svoje deti a manželky, aby napokon spáchali samovraždu. Bankrot je historický jav a v rôznych štádiách vývoja ľudskej spoločnosti sa formovali rôzne postupy vysporiadania dlhov. Zbehnutie sa veriteľov, ich spájanie kvôli predaju majetku dlžníka sa latinsky nazýva „concursus creditorum“, z čoho sa vytvoril výraz „konkurz“.

Právna úprava nazýva túto normu „Zákon o konkurze“ s rôznymi modifikáciami, pričom ide v podstate o „Zákon o bankrote“. Treba tu vysvetliť rozdiel medzi exekúciou a konkurzom. Exekúciu vykonáva exekútor, sudcom poverená a chránená osoba, ktorá viac či menej násilným spôsobom vymáha dlžobu od dlžníka v mene jedného veriteľa, a to len do výšky konkrétneho jedného dlhu.

Zvyčajne zoberie len časť majetku, ak predaj tohto na dražbe postačuje na zaplatenie celého dlhu. Konkurz je ale konaním, kedy sa zídu a dohodnú všetci veritelia spoločne na postupe podľa zákona, ako predať všetok majetok dlžníka, ako si podeliť utŕžené peniaze. Odňatie majetku dlžníkovi je rovnako viac či menej násilné a riadi ho tzv. správca, osoba poverená súdom na realizáciu speňaženia majetku dlžníka. Konkurz realizuje totálnu exekúciu za všetkých veriteľov naraz a na celý majetok, kedy po jeho speňažení zvyčajne dlžníkovi nezostane nič. Iba ak len rozbitý stôl, po taliansky banco roto, čiže bankrot. Nie vždy sa však rozdiel medzi majetkovou exekúciou a konkurzom rozlišoval. Rímske právo ich nerozlišovalo a dávalo možnosť dlžníkovi, ak bol ešte nažive, na obranu proti veriteľom a mohol za neho zaplatiť dlhy aj niekto iný.

Ak sa dlžník skrýval, lebo sa obával o život, začalo konanie speňaženia jeho majetku aj bez neho a nazývalo sa „fraudationis causa“, z čoho sa zrejme vyvinulo označenie „defraudant“, ten, kto spreneveril zverené hodnoty alebo peniaze. Veritelia podľa Rímskeho práva si zvolili svojho zástupcu, ktorý mal predať majetok dlžníka. Bol to akýsi predchodca dnešného správcu konkurznej podstaty a nazýval sa „magister bonorum“. Začatie bankrotu v starorímskom období malo za následok stratu občianskych práv dlžníka, mohli ho uväzniť, predať do otroctva, dokonca aj zabiť.