Mgr.Vladimír Strýček

V historicky ojedinelej a neopakovateľnej transformácii sa objavila „insolvencia“, nemožnosť platiť pre nedostatok peňazí. Účinnosť zákona č. 388/1991 Zb. Z. o konkurze a vyrovnaní sa sústavne odkladala. Po období socializmu s právnym poriadkom bez konkurzného práva, vznikla potreba ho znova oživiť a prijali zákon č. 328/1991 Zb. Z. o konkurze a vyrovnaní, aby sa ním riešil úpadok, t.j. bankroty nových podnikov a firiem súkromných vlastníkov – podnikateľov, novodobých socialistických kapitalistov.

Padlo politické rozhodnutie, že úvery na privatizáciu sa nevracali. „Nejako tí kapitalisti musia vzniknúť!“ Zo slovenských odborníkov na túto problematiku spomeniem JUDr. Milana Ďuricu, PhD., ktorého názory na historický vývoj konkurzného práva patria podľa mojej mienky a praxe medzi najrealistickejšie a prakticky tam niet čo dopĺňať, preto tu jeho interpretácii dávam nezmenený priestor. Etapy vývoja konkurzného práva možno časovo ohraničiť, ako uvediem neskôr. Vývoj nášho práva prebiehal paralelne s vývojom v Českej republike a kopírovanie českého zákona pokračovalo aj na území Slovenskej republiky.

Po vzniku samostatného Slovenska bol prijatý zákon č . 112/1993 Zb. Z. Do tohto zákona v snahe opičiť sa po Amerike okopírovali kapitolu 11 z amerického zákona o bankrote, ktorá zaviedla dohodovacie konanie (ďalej len dohodovanie). Podľa výslovného znenia zákona cieľom dohodovania bolo umožniť dlžníkovi vyriešiť jeho úpadok a veriteľom umožniť uspokojenie ich pohľadávok. Dohodovanie bolo obligatórne a súd nemohol vyhlásiť konkurz bez toho, aby dohodovanie nebolo vykonané, čo i len formálne. Dohodovanie sa začalo buď na návrh veriteľa alebo dlžníka. Do skončenia dohodovania súd nemohol prejednať návrh na vyrovnanie a nemohol vyhlásiť konkurz. K návrhu na dohodovanie, ktorý podal dlžník, bol povinný pripojiť zoznam veriteľov s výškou pohľadávok a zvolať schôdzu tuzemských veriteľov do 30 dní odo dňa dohodovania.

Ak návrh na dohodovanie podal veriteľ, bol povinný jedno vyhotovenie bezodkladne zaslať dlžníkovi. Dlžník na základe tohto návrhu bol povinný zaslať súdu zoznam veriteľov a do 30 dní odo dňa podania návrhu na dohodovanie zvolať schôdzu veriteľov. V prípade pasivity dlžníka a veriteľa, súd bol povinný začať dohodovanie aj bez návrhu. Súd bol povinný vyzvať dlžníka na zvolanie schôdze tuzemských veriteľov. Hlavnou úlohou schôdze konkurzných veriteľov v prvej etape dohodovania bolo zvolenie rady tuzemských veriteľov. Predsedom rady tuzemských veriteľov bol zo zákona vždy veriteľ s najväčšou pohľadávkou.

Dohodovanie sa malo realizovať na základe projektu ozdravenia, ktorý podľa zákona mal zabezpečiť ozdravenie finačnej situácie dlžníka s cieľom odstránenia úpadku a zabezpečenia jeho ďalšieho efektívneho rozvoja. Projekt ozdravenia vypracúval dlžník v spolupráci s radou veriteľov, alebo rada veriteľov v spolupráci s dlžníkom. Ak išlo o štátny podnik, alebo inú právnickú osobu, v ktorej mal štát alebo Fond národného majetku SR účasť v stanovenom rozsahu, vypracovania projektu ozdravenia sa zúčastňoval zakladateľ štátneho podniku alebo Fond národného majetku.

Vypracovaním projektu ozdravenia mohla rada veriteľov poveriť aj inú právnickú alebo fyzickú osobu. Zákon stanovil príkladným výpočtom obsahové náležitosti projektu ozdravenia. Projekt ozdravenia mal najmä vykonať analýzu príčin úpadku a navrhnúť organizačné a vecné opatrenia na jeho odstránenie a časový harmonogram uspokojovania pohľadávok. Projekt ozdravenia schvaľovala schôdza veriteľov. Počas dohodovania dlžník mohol podnikať v rozsahu svojej podnikateľskej činnosti pod dozorom rady tuzemských veriteľov. Po začatí dohodovania mohol dlžník scudzovať a zaťažovať nehnuteľnosti, zaväzovať sa ako ručiteľ alebo spoludlžník, poskytovať dary zo svojho majetku, len na základe rozhodnutia veriteľov. Nedostatkom právnej úpravy dohodovania bolo popri inom aj to, že nebránilo tomu, aby si veritelia mohli individuálne vymáhať pohľadávky voči dlžníkovi.

Aj keby bol vypracovaný projekt ozdravenia a schôdza veriteľov by ho schválila, najväčší veriteľ by individuálnym vymáhaním pohľadávok mohol projekt ozdravenia zmariť. O skončení dohodovania rozhodoval súd. Dôvodom na zastavenie dohodovania bolo predovšetkým nezvolenie rady veriteľov, nepredloženie projektu ozdravenia súdu a neplnenie projektu ozdravenia. Dohodovania boli v drvivej väčšine neúspešné. Buď reálne nezačali alebo neboli vypracované projekty ozdravenia. Výnimočne zriedka vypracované projekty ozdravenia navrhovali len odklad splatnosti pohľadávok, čo veritelia neakceptovali.

Dohodovanie po začatí konkurzného konania bolo obligatórne u všetkých dlžníkov bez ohľadu na to, či išlo o podnikateľa alebo nepodnikateľa. Jeden účinok dohodovanie malo – oddialilo konkurzné konanie. Po masovom neúspechu dohodovania príslušné „americké“ ustanovenia zo zákona v roku 1998 vypustili.